Dospelí budúcnosti
V týchto dňoch do školských lavíc zasadne viac ako 480 000 žiakov základných škôl. Pre viac ako 55 000 z nich to bude po prvý raz. Sú to naši prváci – dospelí budúcnosti.
Trh práce budúcnosti
Dnešní prváci, vstupujúci do formálneho vzdelávacieho systému, predstavujú budúcu pracovnú silu. Kým však vymenia školské uniformy za korporátny dresscode, uplynie minimálne 13 rokov. Toľko bude trvať, kým „dospelí budúcnosti“ ukončia svoje stredoškolské štúdium. Alebo 18, ak sa rozhodnú študovať na vysokej škole.
Hovorí sa, že ak sa chceme pozrieť 13 rokov do budúcnosti, musíme sa pozrieť 26 rokov do minulosti. Pred 26 rokmi som prvý raz do lavice (ako nadšený prváčik) zasadla aj ja. Ako som svoju budúcnosť videla vtedy?
V minulosti
Módna návrhárka. Tou som chcela byť. Prevratné. Ale stále aktuálne. A hoci som už v tej dobe mala v detskej izbe počítač, módne návrhy som kreslila pastelkami do zošita. Dnešné „deti digitálnej doby“ kreslia stylusom do svojich iPadov. Ich digitálne zručnosti sú bez diskusie na inej úrovni… Keď som sa na vysnívané prvácke povolanie spýtala dnes svojich rovesníkov, chceli byť veterinárkami, futbalistami, vodičmi autobusu, smetiarmi či superhrdinami. Tak predsa bolo medzi nami zopár vizionárov.
Dnes
A čím by chceli byť o 13 či 18 rokov dnešní prváci? Priznám sa, že ma mierne sklamali. Čakala som osídlovateľov Marsu, pilotov autonómnych vodíkových lietadiel či veterinárov robotických psíkov. Našich 55 000 prvákov však chce byť stále veterinárkami, futbalistami, vodičmi autobusov či smetiarmi. Odznel však aj jeden Ironman, tak predsa aspoň jeden oslišný pohľad na budúcnosť.
Čo spôsobilo, že sme sa ako deti za 26 rokov neinovovali? Môžeme za to my, dospelí dneška. Slovami Simonky (9r): „V budúcnosti mám byť stomatologičkou alebo doktorkou pre starých ľudí“. Mama Simonky v tom má totiž jasno. Čo keby sme ale popustili uzdu fantázie a inovácie „nainfikovali“ aj do našich detí?
V budúcnosti
Podľa odborníkov až 65 percent aktuálne nastupujúcich žiakov bude pracovať v povolaniach, ktoré ešte neexistujú. Ako by to teda mohlo vyzerať?
Janko a Lenka, 6 roční súrodenci, sa chystajú na svoj prvý školský deň. Ťažkú školskú tašku vymenili za obal s tabletom, ktorým sa pripoja k školskému cloudu. Na desiatu im rodičia balia zeleninu hydroponicky vypestovanú v komunálnej vertikálnej záhrade a hmyzie čipsy – chov hospodárskych zvierat je už totiž dávno za zenitom. Ich škola je po optimalizácii siete škôl vo vedľajšom krajskom meste. To však nie je problém – nasadajú do rodinného autonómneho elektrovozidla. Zelení inžinieri a energetickí špecialisti vedia čo robia a za zenitom sú aj spaľovacie motory.
Za bránu školy sa dostanú vďaka scanu očnej sietnice. Bezpečnosť na prvom mieste. Tento proces odsúhlasil aj školský konzultant v oblasti etiky IT.
Lenka do triedy kráča sebavedomo. V budúcnosti má jasno. Vzorom je jej mama – neurologička, ktorú by profesijne rada nasledovala. Stane sa teda špecialistkou umelej neurónovej siete alebo vývojárkou neuropočítačových rozhraní medzi človekom a umelou inteligenciou.
Jankov krok je menej istý. Rád by sa stal futbalistom a na to predsa školu nepotrebuje. Kvalifikovať sa však na medzikontinentálne majstrovstvá sveta v hre FIFA online nie je také jednoduché. Konkurencia v jeho vekovej kategórii je obrovská. A jeho ockovi, bývalému profesionálnemu hokejistovi, sa nepáči koľko času trávi tréningom. Radšej by ho totiž videl behať po trávniku ako prstami po ovládači hracej konzoly. Stále by však mohol ísť v šľapajach staršieho brata a stať sa tiktokerom. Aj keď to už vlastne dnes nie je v móde.
Deti vstupujú do triedy, nasadzujú si okuliare na virtuálnu realitu a pripájajú sa na vyučovanie. Pani učiteľka má totiž homeoffice a na prvý školský deň sa pripája online. Nevadí, veď už aj tak dnešné deti celé dni iba pozerajú do tabletov…
Naspäť do reality
Takto kreatívne a inovatívne by sme mohli pokračovať donekonečna. Predstava budúcnosti našich detí môže byť uletená, kreatívna, zábavná, ale aj ťaživá. Inovácie-neinovácie, demografická krivka na Slovensku má negatívny trend. A hoci by bol Janko najradšej virtuálnym hráčom FIFA, pravdepodobne bude (podobne ako Simonka) pracovať v sociálnych službách, prípadne ako pracovník virtuálnej zdravotníckej podpory. Aby sa postaral o nás, generáciu 90tych rokov. Iba ak by sa jeho sestra Lenka poponáhľala a svoju špecializáciu v kyborgizácii využila práve v sektore zdravotníctva a sociálnych služieb…veď kto by nechcel zdravotnú sestru – kyborga?
Viac informácií: Natália Cíbiková I Mobil: 0948 388 837 I Email: [email protected]